Čo prekvapilo spisovateľa Toronta Naru v detských domovoch?

Rozhodli ste sa pomáhať deťom z detských domovov. Ako to robíte?
„Niekto si môže povedať, že vlastne o žiadnu pomoc nejde. Že len finančná pomoc je pomocou. Ale ja si myslím, že deti takéto stretnutia pri knihe potrebujú. Akékoľvek stretnutie alebo akákoľvek dobrá aktivita, ktorá ich vytrhne zo stereotypu múrov detského domova, je pre ich mladé duše prospešná.“

Aké sú odozvy ľudí?
„Musím povedať, že ma veľmi pozitívne prekvapili. Všetci, ktorí sa o aktivite dozvedeli, ju nijak negatívne nekomentujú. Cítime podporu zo strany ľudí, že to, čo robíme, je dôležité. Takto sme čítali okrem detských domovov aj deťom na veselici uprostred lučeneckého sídliska Rúbanisko II. Ľudia boli prekvapení, ale nadšení.“

Koľko detí ste už takto navštívili?
„V sobotu 4. 10. sme boli v Lučenci – v Krízovom stredisku Amoret a v Detskom domove Slatinka. Spolu sme takto čítali približne päťdesiatim deťom. Na sídlisku, na základe pozvania viceprimátora, sme čítali ďalšej približne tridsiatke detí. Ale aj dospelým. Musím povedať, že som veľmi prekvapený z toho, ako dlho dokázali deti knižku rozprávok Noc s gejšou počúvať. Nevyrušovali, pozorne počúvali a o knižke v rámci možností diskutovali. Predovšetkým však v detských domovoch bolo vidieť nadšenie z toho, že ich niekto prišiel navštíviť a venuje sa im. Chcem týmto vyzvať aj ďalších ľudí – nebojte sa prísť na pár minút za deťmi z detských domovov alebo za dôchodcami do domovov dôchodcov. Určite sa vašej návšteve veľmi potešia. Radi sa porozprávajú, deti zase pohrajú. Ľudskosť sa nemôže obmedziť len na vianočné citlivé reklamy. Chcem sa poďakovať mnohým, ktorí si nájdu čas na dobrý aktivizmus rôzneho typu. Chcem sa poďakovať aj tým, ktorí si nájdu čas na návštevu opustených. Pozývam aj ďalších, nielen spisovateľov, aby prišli deťom do detských domovov čítať z kníh.“

Ale ľudia dnes potrebujú predovšetkým bojovať o vlastné prežitie. Je ťažká doba. Ľudia sa z práce vracajú unavení. Často by už ani nevládali ísť niekam čítať.
„Rozumiem. Ale ani cez víkend? Možno je táto otázka pre niektorých výhovorkou na to, aby nevystúpili z radu priemernosti. Mnohí to však prekonajú a urobia aj veci navyše. Ďakujem všetkým aktivistom, ktorí to tak robia. My takto čítame cez víkendy. Beriem to ako súčasť relaxu. Neunavuje ma to, naopak, obohatí. Stretnutie s týmito deťmi mi veľa dalo. Neviem to ani opísať. Deti mali v sebe toľko energie a tak sa radovali, keď nás videli. Všetci sme si navzájom odovzdali a prijali energiu. Videl som aj nadšenie vychovávateľov a pani riaditeľky Amoretu Mgr. M. Fiľovej, ktorá je nadšenou milovníčkou kníh a tiež bola podujatím nadšená. Po čítaní sa s nami ešte rozprávala o literatúre. Išla z nej veľmi pozitívna energia a ďakujem aj jej. Túto energiu od detí a od nej vnímam ako darček k veľkému doktorátu, ktorý mi tieto dni bol slávnostne udelený. V rámci októbra, mesiaca starších ľudí, by som chcel navštíviť pár domovov dôchodcov. Ako prvé vidím reálne banskobystrické. Nasledovať budú aj iné detské domovy a domovy dôchodcov.“
(red), publikované v Martinsku a Bystricku 42/2014, s. 12, dňa 10. 10. 2014.