Čo sa zmestí do „Veľkého brata“?

Nedávno som čítal o Švédoch, akí neskutočne lojálni sú k svojmu štátu. Jeden z nich tvrdí, že štát im nikdy neublížil, preto sa aj oni k nemu správajú maximálne ústretovo. Aj vtedy, keď jedno z ich malých miest chcú prakticky celé presťahovať, aby v ňom mohli rozšíriť ťažobný biznis. A zo Švédska neprichádzajú správy o žiadnych protestoch – ľudia sklopia uši a poslušne odídu. Ale toto isto už vyplýva z ich skúsenosti so štátom ako takým. U nás by zrejme aspoň nejaké protesty zazneli. Aj keď je pravda, že by neboli také silné a masívne, ako v južanských krajinách. Možno absolútne platí priama úmera, že čím južnejšie, tým temperamentnejšie. Ale aj napriek tomu, že patríme medzi umiernenejších, nemali by sme tolerovať zlo, resp. byť apatickí k zlu, ktoré sa pácha v prospech slušných ľudí. Vyvoleným všetko prejde a obyčajný človek sa musí triasť, aby mu boli poskytnuté aspoň základné atribúty slušnosti. Nevyhnutnou súčasťou nášho života je kultúra - ak sa nepostavíme za to, aby kultúra rástla, tak bude len upadať. Postupne sa z nej tak môže stať sprivatizovaný priestor pre možno niekoho, komu o kultúru ide možno len zdanlivo. Nedovoľme to. Jedinou našou kultúrnou možnosťou sa nesmie stať tá skrinka, pred ktorou nás vystríhal už Orwell. Skrinkou myslím Veľkého brata, skrinkou myslím televízor, ktorý má dnes každý. Len moja otvorená otázka pre televízor náš každodenný znie: prečo sa do teba nezmestia aj programy propagujúce napr. čítanie kníh? Prečo sa nenájde päťminútovka denne, na niečo také, ako bol kedysi program Nedeľná chvíľka poézie? Alebo päťminútovka na čítanie beletrie? Odpoveď, že ľudia o to nemajú záujem, nie je v poriadku, veď ľudia si veľmi ľahko obľúbia práve to, čo sa im ponúkne. Prečo by si niektorí neobľúbili aj televíznu literatúru?

Toronto Nara (M. Albert), spisovateľ, publikované v Bystricku 12/2015