Ďalšie aktuálne z titulky
"Vykrádam" svojho kamaráta
Radšej to vysvetlím hneď na začiatok – tento titulok. Pojem vykrádania
používam v zmysle odkukávania nápadov. Ale, tak ako hovorí on,
použijem jeho vetu: Nápad sa stáva nápadom vtedy, keď sa zrealizuje.
Lebo môžeme mať aj tisíc nápadov, ale keď nezrealizujeme žiadny, tak
nápad ako taký je zbytočný. Nuž, ale pochopil som, že on mi mnoho
nápadov pošepne naschvál, a to práve preto, že chce, aby boli posunuté
ďalej, zrealizované. Jemu nezáleží, aby jeho nápad bol zrealizovaný
ním a na nejakej tehličke bolo vyryté jeho meno. Preto si dovoľujem
„vykrádať“ jeho nápady, lebo je to úctyhodné a právne. Rovnako si
prajem, aby ľudia „vykrádali“ moje nápady. Priam ich k tomu vyzývam.
Ba priam prosím – kradnite moje nápady, realizujte ich. Mnohé z nich
sú na www.torontonara.webnode.sk Zastavím sa ešte pri kresťanstve.
Beriem si za vzor Bibliu. V nej Kristus ukazuje, že sa zastáva
utláčaných, aj tých, ktorých v tej chvíli nazvali lumpami. Do
cudzoložnice kameň nehodil, rozprával sa s ňou, aj s lotrom na kríži,
dokonca oznámil jeho vstup do Neba, s mýtnikmi a farizejmi sa
rozprával. Zaujímavé veci, však? Nuž a nemáme byť takí aj my? Nemáme
chodiť evanjelizovať na miesta neevanjelizované? Alebo sa máte vytŕčať
v prvých kostolných radoch, dodržať do bodky všetky predpisy a naše
kresťanstvo tým začína a končí? Kašľať na mizériu, beznádej? Vari
Kristus nechodil medzi mýtnikov a hriešnikov? Naše kresťanstvo sa
často mení na dodržanie všetkého prikázaného a v odmietnutí človeka. A
tým v odmietnutí Krista. Takto však robili farizeji a zákonníci. Naše
kresťanstvo, ak neprijmeme človeka, nech je o ňom povesť akákoľvek,
stáva sa farizejstvom. Všetko do bodky je splnené, rodina hoduje,
modlí sa, ale človek, a aj Kristus v ňom ukrytý, je odhodený za dvere.
Nebuďme farizejskí kresťania, choďme k mýtnikom a hriešnikom,
evanjelizujme ich, pomáhajme im. Neodsudzujme ich. Iba Boh môže
súdiť. Pomáhajme im. Robme viac ako evanjelizácia rodiny. Choďme do
ulíc, bavme sa s ľuďmi v krčme, ohlasujme im Krista. Zmeňme
kresťanstvo farizejské, tradičné, na kresťanstvo lásky, pochopenia,
odpustenia, vypočutia, prijatia. Ja som tiež bol dakedy úplne čistý
farizej. Nič viac. Postupne sa snažím ísť vyššie. Pomohlo mi v tom
prijatie hriešnika, veď sám som hriešnik. Veď kto mi dáva právo súdiť
na základe televíznych správ? A vôbec, kto mi dáva právo súdiť? Musím
si brať za vzor Krista, nie farizejov.
PhDr. Michal Albert, PhD.,
ekoaktivista a autor provokatívnych kníh, publikované v Bystricku 1. 4. 2016
Liek proti TERORIZMU
Po teroristických útokoch spáchaných na rôznych miestach a rôznych časoch je ľudstvo šokované, ubolené. Oprávnene. Ale podľa mňa by malo byť ľudstvo ubolené, šokované aj po iných teroristických útokoch – tých, ktoré nie sú medializované. Napríklad nemedializovaný teroristický útok vraždy vlastného dieťaťa (okolo 20 zabitých nenarodených Slovákov denne), taktiež nepriamy teroristický útok nepriameho zabitia uvedením ľudí do takých podmienok, ktoré sú nezlučiteľné so zdravým životom resp. životom. Ak sa vytvoria také podmienky, že dôchodca si z maličkého dôchodku musí doplácať na lieky a ledva mu vyjde na nájom a stravu, je to podľa mňa nepriamy teroristický útok. Často píšem o ekológii a o kultúre. Aj v oblasti ekológie a kultúry prichádza k ekologickým a kultúrnym teroristickým útokom. Aj teroristický útok v oblasti ekológie má za dôsledok nepriame teroristické útoky na ľuďoch, ich zdraví a životoch. Ak sa povolia - resp. povolia ničnerobením – nelegálne skládky odpadu, zapríčiňujeme kontamináciu vody, vzduchu. Ak si bezbreho klčujeme lesy, oslabujeme schopnosť prírody čistiť ovzdušie. V oblasti kultúry či kultúrnosti – ak dovolíme, že napriek zákonom zakazujúcim to, sú neplnoletým nalievané poháre alkoholu, nepriamo v nich vyvolávame závislosť. A každá závislosť, okrem závislosti od Ježiša Krista, je zlá. Ak len mávneme rukou, že nás sa to netýka, alebo my s tým nič neurobíme, tiež všetkému nepriamo prispievame. A tak sa stávame spolupáchateľmi, spoluteroristami. Aj ak sa nezúčastňujeme na verejnom živote, na voľbách, sme spolupáchateľmi, lebo podporujeme nepriamo plytvanie, zlé hospodárenie či kradnutie. Ale Ježiš Kristus, ako víťaz nad terorizmom, lebo jeho zabitie bol tiež terorizmus, ten nám dáva návod do boja s terorizmom. Návod je v pokore a uvedomovaní si každého slabostí. Návod je v nevyvyšovaní sa nad iných. Návod je v hľadaní a ctení si pravdy, šírení lásky. A v státí si za láskou a pravdou. Státí si za pravdou, nech je akokoľvek bolestivá. Aj svet postupne prichádza na mnoho právd. Ani zem už nie je plochá doska, ako niekedy. Ani slnko sa netočí okolo zeme ako niekedy. Modlime sa za to, aby sme odsudzovali každý terorizmus, nie len selektovali medzi jednotlivými terorizmami. Zároveň dovoľte, aby som vyjadril úprimnú sústrasť pozostalým po obetiach všetkých teroristických činov v histórii, aj tých skrytých.
Divný Don Kichot de la Manča
Isto poznáte túto literárnu postavu s týmto španielskym menom, ktoré
sa takto vyslovuje. Servantesovo dielo - po španielsky El ingenioso
hidalgo Don Quixote de la Mancha ma ostatné dni veľmi poznačilo. Nie
tým, že by som si ho prečítal – nikdy som ho nečítal. Ale tým, že aj
ja sa tak často cítim – že bojujem s veternými mlynmi ako Don Kichot
de la Manča. Úmyselne ho píšem foneticky, mám na to istý autorský
zámer. Lebo veci sú dnes postavené na hlavu. Normálne sa stáva
nenormálnym, a naopak, z nenormálneho sa stáva krásny trend. Keď som
včera podstúpil strihanie u našej holičky uprostred sídliska,
poznamenala, že s napätím čaká, kedy ju prvý zákazník požiada o
ostrihanie na Sagana. Vraj aj pri strihu na Hamšíka tiež istú chvíľu
trvalo, kým si ho ľudia v hlave znormalizovali a stal sa „kúlovým“.
Toto je aj nádej pre mňa – nádej počas hodín upratovania sídliska a
mesta. Že to odkukajú. Ľudia chodia okolo, čudujú sa, že mladí ľudia
so špeciálnou kliešťovou rukou zbierajú odpadky zo zeme. Mnohí nás
preto možno majú za Don Kichotov de La Mančov, ktorí bojujú s
veternými mlynmi. Veru, tento boj nemá konca a často sa úplne podobá
na boj s týmito pomyselnými obrami. Jeden pozemok pred nákupným
centrom sme s manželkou dôkladne vyčistili pred vyše rokom. Teraz je v
rovnakom, ak nie v horšom stave. Možno ste počuli o tom, že na
Slovensku máme okolo 8-tisíc nelegálnych skládok, teda skládok odpadu
na mieste, ktoré na to nie je zo zákona určené. Dokonca vznikla
aplikácia, cez ktorú ľudia môžu odfotiť a zaslať lokalizáciu
nelegálnej skládky na ministerstvo. Úradníci už dostali okolo 1000
takýchto nahlásení, ale reálne sa s nimi nič neurobilo. Preto musia
nastúpiť dobrovoľníci a čistiť to. Ja som mal taký nápad, že prečo
napríklad nezapojiť do upratovania bezdomovcov? V zákone sa to určí,
že budú musieť odpracovať určitý počet hodín zbieraním smetí, za čo
dostanú jedlo a ubytovanie v stanovom mestečku, ktoré by samosprávy či
štát mohli vytvoriť. No nie len bezdomovcov. Zapojiť tisícky
nezamestnaných, ktorí by reálne urobili konkrétne práce, nie len
fiktívne boli na nejakých fiktívnych aktivačných prácach. Kontroloval
by ich predák, alebo niekto na kontrolu určený. Nebolo by niečo takéto
možné? Prečo nevytvoriť stovky takýchto ekologických hliadok, aké máme
my? Prečo sa musíme cítiť ako Donkichotovia de la Mančovia? Veď
zachovanie pekného životného prostredia je normálna vec. No žiaľ, dnes
sa to celé poníma naopak – z normálneho sa stáva nenormálne a z
nenormálneho normálne. Akosi si mnohí na tie odpadky zvykli – povieme
si – takí sú Slováci. Ale nič viac neurobíme? Konštatovanie stačí?
Nie. No my sa napriek tomu nevzdávame. V boji s pliagou smetí voľne
odhodených na našich sídliskách, mestách, zelených plochách či v
prírode, pokračujeme. Na mojej spisovateľskej stránke
www.torontonara.webnode.sk si môžete pozrieť, čo sa nám už podarilo
vyčistiť. Ide to, samozrejme, pomaly, každá pomocná sila sa zíde. PS:
Charakteristika odpadkov, ktoré na zemi nachádzame, hovoria jasnou
rečou – napr. drahý džúsový kokteil si nekúpi asociál, ale bežný
„slušný“ človek.
PhDr. Michal Albert, PhD.,
ekoaktivista a autor provokatívnych kníh, publikované v Bystricku 18. 3. 2016
Prečo sa štát nestará o pamiatky?
V nedeľu som bol v kostole, kde ma už na prvý pohľad niečo vyrušilo.
Boli to vrúcne prosby o to, aby ľudia zahlasovali v súťaži a pomohli
tak opraviť unikátne fresky. Tento aktivizmus miestnych kresťanov a
ich zapálenosť a oddanosť ma dohnali k tomu, že som aj ja zahlasoval
za kostol v Čeríne. Je z nášho regiónu, poznám ho, je krásny a
skutočne dýcha históriou. Takže som to videl ako možnosť, aby som
malým dielom mohol prispel k tomu, že ho určitá nadácia, ktorá súťaž
vyhlásila, skrášli zo svojich prostriedkov. Nakoniec náš kostol
porazil prešovskú Kalváriu o takmer tisíc hlasov. Je úžasné, ako sa
ľudia zmobilizovali a pomohli. Keby sa na to vykašľali, nevyhral by to
tento kostol. Na druhej strane je škoda, že hoci sa aj Prešovčania
evidentne snažili, tak prehrali. Ich Kalvária na opravu fresiek musí
počkať. Možno na ďalší rok. No vráťme sa k víťazstvu Čerína a
aktivizmu aktivistov, s ktorým som sa stretol. Je to super, že takto
zabojovali a vyhrali. A že ľudia zahlasovali. Je super, že kostol bude
mať zreštaurované fresky. Čo však chcem k tomu dodať je nasledovné:
Prečo žijeme v spoločnosti, v ktorej sa tak zabúda na kultúru, že
pomaly na kolenách musia o jej záchranu prosiť aktivisti? Prečo sa o
kultúru nestará výraznejšie a úspešnejšie štát? Prečo je kultúra
pomaly to posledné, na čo sa myslí? Hrady, zámky a sakrálne stavby sa
nám rúcajú pred očami. Nebyť týchto aktivistov, ktorí mobilizovali,
tento kostol by to nevyhral. Je super, že vyhral, ale čo ďalší
kandidáti na opravu fresiek? Prečo pri stave, keď každý platí dane, sa
musia aktivisti po kolenách prosíkať, aby ľudia nezostali pasívni a
hlasovali? Prečo napriek tomu, že platíme dane, nie je kultúre viac
nadelené práve z daní? Namiesto rôzneho miznutia peňazí... Vďaka Bohu
za aktivistov, lebo práve aj vďaka nim sa o týchto otázkach kultúry
môžeme zamýšľať. Ja by som o tej súťaži ani nevedel, nebyť ich snahy.
Aj preto malý kúsok snahy ku záchrane kultúry pridávam aj ja. Aj práve
preto píšem provokatívne knihy. Aj práve preto som spisovateľom. Aj
práve preto som s manželkou napísal pre mnohých poburujúcu knihu, v
ktorej prinášame pohľad na mesto zapísané v zozname svetového
kultúrneho dedičstva UNESCO, ktoré je zničené v nemilosrdných
plameňoch. Aby sa ľudia zamysleli nad tým, že ak niečo dnes stojí, ak
je aj zapísané na nejakom zozname, to ešte neznamená, že to budeme mať
večne. Ak zostaneme pasívni voči kultúre, tak kultúra bude spálená.
Jedna dievčina sa ma pýtala, prečo som dopustil, aby najkrajšie
japonské mesto Kjóto zhorelo. A odpovedám, že práve pre to, aby sme sa
nad tým zamysleli. Že nad hodnotami musíme bdieť, inak o ne môžeme
prísť. Aj preto organizujem čistenie sídlisk, miest, životného
prostredia... Chcem za sebou zanechať stopu, že som vo sfére boja za
kultúru a boja proti predsudkom uskutočnil určité kroky. Že som
nečakal, ako pomyselné Kjóto zhorí. Teším sa, že mi rozumiete. Ďakujem
za Vašu podporu. Pridať sa môžete vy všetci, termíny budú na mojej
spisovateľskej stránke.
PhDr. Michal Albert, PhD., aktivista,
autor kníh o záchrane kultúry i životného prostredia. Publikované v Bystricku, Liptovsku a Žiarsku 11. 3. 2016
Boj s veternými mlynmi