Milí čitatelia. Isto poznáte tie tradičné detské relácie ako Od Kuka
do Kuka. Zamýšľal som sa nad tým, prečo sú tieto relácie potrebné. A
nevyhnutné nie len pre detského diváka. Sú dôležité aj pre dospelého –
pre napumpovanie nádejou. Lebo jedným z najväčších hriechov dneška je
strata nádeje. Odopretie práva na nádej pre ľudí. Pre ľudí, ktorí
kedysi dúfali, verili. Dnes sú vnorení do apatie a beznádeje. Týka sa
to všetkých oblastí života vrátane tak dôležitej kultúry. Ak chcete s
niečím uspieť, musíte to podať cez krásny obal a samé sľuby, aby ste
tak dosiahli mantru zisku. A ak v niečom všeobecne nie je obal, alebo
zisk, hneď vás pošlú kade ľahšie. Chobotnica škvrnitá slávna, ktorú
tak rád spomínam aj preto, že ma vracia do detských čias a dáva mi
čriepky nádeje, si vymyslela pieseň a začala si ju veselo pospevovať.
Spieva v nej o tom, ako sa všetok život vlastne vytratil a nahradil ho
zhon za nákupmi. Zmyslom nášho života sa stali nákupné horúčky. Lebo
spoločnosť postavená na bezbrehom zisku v nás vzbudila chorobnú
závislosť od všeličoho možného, aby sme vďaka tomu vytvárali bezbrehé
zisky tým, čo to takto nastavili. A tak sa spoločnosť neštíti ani
toho, aby nám predávala drogy. Lebo každá závislosť je vlastne zlou
drogou. A keď zisky prestanú ísť, pôjde spoločnosť aj ďalej – drogy
začne predávať aj deťom. Už sa to aj deje. Koľké podniky nalejú
neplnoletým, alebo tolerujú to, že neplnoletý si najme plnoletú
spojku, ktorá mu drogu (napr. alkohol) kúpi. Môj najlepší kamarát
Ondrej B. mi raz povedal, že on mi nemôže dať žiadne istoty, ale môže
mi dať nádej. Lebo istoty máme len dve – smrť a dane – to už dodávam
ja. Vtedy som nerozumel o čom to „točí“. Hovoril som si, posmešne – čo
už môže byť na nádeji také skvelé? Ako mi nádej pomôže? Nuž postupne,
možno aj účinkovaním Ducha Svätého, som to pochopil. Veď my tu
kultúrne a sociálne žijeme v beznádeji. A všetci tí, ktorí beznádej
živia, všetci budú vydávaní na zodpovednosť, lebo živia pôdu pre
ďalšie a ďalšie poruchy spoločnosti. Bezbrehá ziskovosť resp.
závislosť od nepotrebných hmotných statkov je len jednou z príčin
beznádeje. Strata nádeje je veľmi vážnou pre fungovanie spoločnosti a
je úlohou nás všetkých – nie len psychológov, psychiatrov, kňazov,
animátorov, tvorcov, autorov... – pokúsiť sa robiť dennodenne všetko
pre to, aby sme nádej do našich životov vrátili. Možno aj pre to túžim
založiť novú detskú rozhlasovú reláciu – ktorá aj mňa aj ďalších,
vráti v zmysle Exuperyho tézy späť do detstva. Detstva plného nádeje.
Veď čo tak vrátiť si kúsok nádeje aj spomienkami na detské časy? Čo
tak vrátiť sa na sídliskové ihriská? Ide jar, bude hokejová eufória,
lebo majstrovstvá sveta v hokeji sa blížia, a deti sa budú chcieť
hrať. Čo tak zobrať unudené deti, ktorým pri videohrách končí nádej, a
vziať ich zahrať si skutočný hokej na ulicu? Tak, ako sme my hrávali s
pánom Krištofom, ktorý zbožňoval Montreal a išiel si s nami zahrať
vždy, keď mohol. Možnosti na vracanie nádeje môžeme tvoriť aj my sami
– vlastnou kreativitou.

PhDr. Michal Albert, PhD.,
autor kníh proti predsudkom, publikované v Martinsku 19. 2. 2016